Časť prvá – Okúzlenie

Autor: Barbora Dračková | 7.6.2014 o 11:18 | Karma článku: 4,52 | Prečítané:  740x

Po prehováraní od môjho najlepšieho kamaráta som sa rozhodla, že sa pokúsim napísať dielo podobné tomu, ktoré vytvoril on počas svojho ročného pobytu v Sydney a popísať svoje zážitky na Novom Zélande.

Jeden z mojich najväčších snov bol navštíviť Austráliu, aby som sa mohla ísť pozrieť do Australia Zoo, ktorá patrila Stevovi Irwinovy. Steve Irwin alebo "Lovec krokodílov“ bol austrálsky zanietený ochranár prírody, ktorý inšpiroval množstvo ľudí. Je to môj vzor. Obdivujem ho za všetko čo vo svojom živote dokázal. Po viac ako 5 rokoch sa mi táto možnosť naskytla. Išla som na kombinovaný pobyt na Nový Zéland a do Austrálie. Momentálne som na Novom Zélande 4 mesiace a za mesiac odlietam do Austrálie na druhu časť programu, ktorá bude trvať 3 mesiace a potom už domov. Domov sa teším, ale bude mi to tu chýbať.

Pre Zéland som sa rozhodla aj preto lebo je to úžasná a okúzľujúca zem, ktorá ponúka pre každého niečo, čo si zamiluje. Severný ostrov je teplejší a ponúka vám krásne teplé pláže a vulkanické a termálne výtvory. Južný ostrov  je o niečo chladnejší a ponúka dychberúce pohľady na hory, ktoré vám môžu pripomínať do značnej miery Tatry. Ďalší dôvod prečo som si vybrala Zéland je, že mamkina sesternica býva v Queenstowne a hovorila mi aký je Nový Zéland nádherný. Mala pravdu, je to krásna krajina. Krása, ktorá sa tu dá vidieť sa ťažko popisuje. Predstavte si krajinu kde všade vidíte krásne zelené lúky a kopce, kde billboardy neskazia výhľady, kde nenájdete na ulici a v parkoch žiadne odpadky len tak pohodené na ulici. Keď si viete toto všetko predstaviť tak mate dobru predstavu ako Nový Zéland  vyzerá.  Je to krásna, čistá krajina z úžasnou kultúrou a priateľskými ľuďmi.

Ja som dostala hosťovskú rodinu na Severnom ostrove v mestečku Papamoa, ktoré je v oblasti Bay of Plenty (Záliv hojnosti). Je to krásne mestečko a môj dom sa nachádza 5 minút chôdze na pláž. Nachádza sa tu 16 km bielych, piesočných pláži.

      ​1. Začiatok:

  • Všetko sa začalo ešte doma. Jedna z vecí, ktorú som musela zvládnuť pre to aby som mohla isť na môj pobyt bol SLEP test. Tento test musíš napísať na viac ako 40 bodov aby ste tu mohli študovať. SLEP test trvá asi dve hodiny a skladá sa z dvoch častí a rôznych stupňov obtiažnosti. Tieto časti sú „listening“ a „grammar“. Ťažšie otázky sú hodnotene lepšie ako ľahšie. Ja som ho písala na tri krát a bola som rozhodnutá, že ak by som to mala opakovať po štvrtý krát tak sa na to už vykašlem, lebo som bola riadne zdeptaná. Ale na tretí krát sa podarilo. Bola som šťastná ale mala som zmiešané pocity. Na jednu stranu som sa tešila že sa mi môj sen stane skutočnosťou, ale na stranu druhu som sa desila lúčenia s domovom. Pre mňa najťažšia časť bola lúčenie. Môžeš si to predstavovať ako veľmi chceš, ale nikdy to nebude také ťažké ako to vo skutočnosti je. Nechcem vás strašiť ale chcem byt k vám úplne úprimná a podeliť sa o svoje pocity. Keď som sa lúčila s priateľom tak to bolo veľmi emočne vypäté. Plakali sme a ešte horšie ako vidieť ho plakať bolo to, že som si uvedomovala, že som tie slzy a tu bolesť spôsobila ja, lebo som si chcela splniť svoj sen. Moji rodičia sa kvôli mne snažili neplakať aby by môj odchod ešte viac nezhoršovali a aby som neplakala ani ja. S kamarátmi som sa rozlúčila o niečo ľahšie ale aj tak mi všetci strašne chýbajú. To isté platí aj o mojich učiteľov na škole a vychovávateľov na mojom intráku. Teším sa keď všetkých znova uvidím.
  • Ja som letela cez British Airways  koncom januára z Viedne do Londýna, kde som čakala 5 hodín. Čakanie bolo hrozné lebo wi-fi tam funguje tak, že môžeš byť pripojená len 45 minút, čo je dosť málo, keď máš tak veľa času ako som mala ja a nemáš čo robiť. Z Londýna som letela priamo do Sydney s medzipristátím v Singapure.
  • V Sydney bolo krásne počasie. Pri letiskovej kontrole pri bráne mi ako jedinej spravili priehradku batožiny čí neprenášam drogy čo bolo celkom vtipné. Ako keby som vyzerala ako teroristka. Asi ten dlhý let ju zo mňa spravil. Lebo môj ruksak bol značky Deuter, takže to muselo byť mnou alebo vzhľadom môjho pasu.
  • Zo Sydney som letela do Auckladnu kde ma čakal autobus, ktorý ma mal odviesť domov. Plánovala som, že si v lietadle trochu pospím, aby som si mohla užiť cestu do hosťovskej rodiny. Nestalo sa tak. Hneď ako som nasadla do autobusu tak som zaspala čo je celkom v norme keď som behom 22 hodinového letu 12x menila čas.                                                                                                                                                                              2. Jedna rada:

Teraz budem citovať môjho najlepšieho kamaráta, ale nedá mi to inak.

Pár informácií pre nadšencov, ktorí ešte o podobných miestach ako je Austrália snívajú:

- Kde sa to zašívaš? Už si mal sedieť v lietadle!

Nemohla by som to lepšie napísať. Robin to proste vystihol do slova a do písmena.

          3. Prvé dojmy a postrehy na konci sveta:

  • Jedna z prvých vecí čo som si všimla je, že tu nemajú také obrovské billboardy ako u nás doma. Ich billboardy sú asi tak o tri štvrtiny menšie a sú zamerané na bezpečné šoférovanie. Čo sa týka volieb tak sú billboardy veľké asi ako A3 a je ich vážne ťažké nájsť. Ulice sú čistejšie ako doma a keď obyvatelia uvidia na ulici papierik tak už nadávajú na neporiadok.
  • Nechcem, aby ste si mysleli, že je tu všetko dokonalé a bezproblémové a že Slovensko je o ničom. To nie. Každá krajina má svoje pre a proti. Chýba mi strašne veľa veci z domova, ale treba to brať tak, že keby to tu nebolo také aké je, tak by to nebol Nový Zéland.
  •  Prvé týždne som bola strašne vydesená keď sme cestovali autom alebo autobusom. Bolo to kvôli tomu že tu autá jazdia po ľavej strane. Keď som sem letela tak som vedela do čoho idem lebo túto zmenu som zažila keď sme boli so školu na týždeň v Anglicku, ale aj tak som si na to dlho zvykala . Ešte aj teraz po štyroch mesiacov sa niekedy zmýlim na ktorú stranu sa mam pozrieť keď prechádzam cez cestu ale zatiaľ ešte žijem.                                                                                                                                                       4.Moje začiatky:
  • V nedeľu sme išli na moje prvé barbeque na pláži. Bol krásny slnečný a teplý deň. Oceán bol krásny. Spravila som nejaké fotky, ale tie nedokážu vyjadriť tú krásu. Keď sme sa vrátili domov tak som bola strašne unavená. Tak som si chcela trochu pospať pred večerou. Skončilo to tým, že som zaspala a zobudila sa o jednej ráno. Časový posun nezaprieš.

 

  • V pondelok som išla prvý krát do školy. Moja nervozita sa nedá ani popísať. Nevedela som čo mam čakať. Prvý deň bol pre mňa osobne strašne ťažký. Bola som celkom dosť „homesick“ (smútok za domovom). U mňa sa to prejavovalo asi tak, že som väčšinu dňa plakala a bola som v koncoch, čo je normálne, keď ste tak ďaleko od domova a musíte začínať od znova. Ale ostatní medzinárodní študenti mi pomohli a rozprávali sa so mnou.
  • V škole nám dosť pomáhajú dve ženy ktoré nás, ako medzinárodných študentov majú na starosti. Jedna sa volá Caroline a druha je Jane. Obe sú veľmi milé a vždy nám pomôžu a keď treba tak sa s nami rozprávajú aj keď sme „homesick“ (u mňa veľmi častá vec).
  • Na škole je nás zhruba 30 medzinárodných študentov. Tipnite si z kade je väčšina študentov ..... ak si myslite, že z Nemecka tak Vám gratulujem, máte pravdu. Je ich tu asi 50% z medzinárodných študentov a to má za následok, že ak nemáte šikmé oči tak si každý mysli, že ste z Nemecka.
  • Najviac „srandy“ som si užila keď sa ma niekto spýtal skadiaľ som. Väčšina si myslela, že Slovensko je časťou Československa. To by som ešte pochopila lebo to tak v minulosti bolo. Ale keď ste podľa nich časť v Rusku tak vtedy u mňa nastal najväčší udiv nad ich geografickou znalosťou. Ale najviac ma zaskočilo keď jedna Nemka nevedela kde Slovensko vlastne je.                                                                                                                                                                                                                                    5.Moje povestné šťastie:
  • Týždeň po mojom príchode na Nový Zéland sme mali ísť na úvodný  seminár, ktorý organizovala moja výmenná agentúra YFU. Úprimne, nechcelo sa mi tam ísť. Nebola som celkom zabývaná v mojej izbe a necítila som sa tak, aby som niekam išla hneď týždeň po mojom príchode. Ale nakoniec som išla. Seminár sme mali v mestečku Bulls, 5 hodín jazdy autobusom. Po troch hodinách jazdy sme mali prestávku v meste Taupo, ktoré sa nachádza pri obrovitánskom jazere. Keď som sa vodiča spýtala koľko mame času tak mi povedal, že mame 15 minút. Tak som išla s mojim hosťovským bratom z Japonska (ďalej len Kooki) pozrieť k jazeru, ktoré bolo sotva 2 minúty chôdze od zastávky autobusu. Po príchode na zastávku sme zistili, že náš autobus odišiel po 10 minútach prestávky. Len si predstavte tú situáciu: ste v cudzej zemi 3 hodiny od vašej hosťovskej rodiny a všetky veci máte v autobuse až na kabelku s peňaženkou a mobilom. Áno, je to hrôza. Našťastie moja tútorka nám kúpila lístky na ďalší autobus s tým, že sme museli čakať 2 hodiny. Keď pominiem túto príhodu tak celý seminár bol super. Ale aj na tom treba nájsť pozitíva. Máme celkom fajn fotky. Spali sme v klubovni miestneho skautského zboru. Boli tam študenti z Japonska, Nemecka, Estónska, Francúzska, Mexika, Argentíny, Brazílie, Uruguaja a ja ako zástupca zo Slovenska. Celý čas sme preberali pravidla YFU a rady ako lepšie vychádzať s našimi hosťovskými rodinami. Cesta domov bola lepšia. Nikde sme sa úspešne nestratili.  Challenge completed. Po ceste sme videli novozélandskú púšť. Nebola veľká, ale bola tu. Nevedela som, že Nový Zéland ma púšť, ale to len potvrdzuje to, že Nový Zéland má všetko.

Je to ešte veľa, ale pokračovanie až nabudúce. Som plná dojmov a emócii, ktoré sa ťažko popisujú tak, aby nezabrali veľa strán. Treba to jednoducho zažiť na vlastnej koži. Na začiatok len toľko. Ak by ste časom chceli vedieť viac o  konkrétnych veciach tak len napíšte na mail: kopypred@gmail.com a ja o tom napíšem v ďalšej časti.

Dúfam, že sa vám to páčilo, zaujalo a dozvedeli ste sa niečo nové o tejto okúzľujúcej krajine.

 

Baška   :)                                                                                     

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?